EDITORS
20.08.2023-19:00

OD KAMARÁTOV Z UNIVERZITY AŽ PO CELOSVETOVO UZNÁVANÚ KAPELU

O kapele

Editors nikdy neboli kapelou, ktorá by robila to, čo sa od nej očakáva. Keď sa začiatkom roku 2000 objavili ako kamaráti z univerzity v Birminghame, vplietli sa do vlny indie skupín, s ktorými mali okrem hrania na gitarách len málo spoločného. Potom, po svojom debute The Back Room z roku 2005, ktorý sa umiestnil na zozname Mercury Prize, a jeho nasledovníkovi An End Has A Start z roku 2007, ktorý sa umiestnil na prvom mieste (prvom mieste čeho?), vymenili svoj zvuk za syntetizátory. To bol ich prvý odvážny čin, hovorí frontman Tom Smith, a odvtedy riskujú. „Už sme si celkom zvykli na ten pocit, že svojím novým materiálom strašíme publikum,“ hovorí s úsmevom.

„Zdá sa, že sa to stáva s každým albumom,“ súhlasí gitarista Justin Lockey. „Urobíme niečo, čo sa všetkým veľmi páči, a potom ideme robiť niečo iné.“

Tým „niečím iným“ je ich siedmy album EBM, ktorý je ťažkým dychberúcym krokom nahor. Je to zatiaľ najrozdielnejší materiál Editors – strhujúci, neúprosný nápor plnohodnotného elektro-industriálneho rocku. Ďalší nový úsvit: Benjamin John Power – alias Blanck Mass, sa podieľal na produkcii albumu a stal sa oficiálnym členom kapely. Z vonkajšieho pohľadu sa to môže zdať ako nezvyčajné spojenie: hymnická rocková kapela, ktorá bola headlinerom Wembley Areny, a skladateľ, ktorý získal cenu Ivor Novello a je známy najmä vďaka svojimi “abrasive noise” projektmi. Dokonca aj sám Benjamin priznáva, že to bol „skok viery“. Vývoj Editors však dáva dokonalý zmysel. Absolvovali turné s kapelou The Cure, ktorej sú všetci veľkými fanúšikmi, a sú zvyknutí hrať na európskych festivaloch, kde sú zaradení po boku tvrdších interpretov. Napríklad v Nemecku „nás nevnímajú ako nejakú melodickú indie kapelu,“ hovorí Justin, „ale ako super gotickou kapelu.“ Dodáva: „Keď sme robili túto nahrávku, dosť často sme hovorili o Rammstein.“

Benjaminova cesta do Editors bola prekvapivo organická. Pracoval na poslednom albume kapely Violence z roku 2018, pričom niektorým skladbám dodal brutálnejší, industriálnejší nádych, ktorého plná realizácia vyšla v roku 2019 na albume The Blanck Mass Sessions. V tom istom roku boli Editors požiadaní, aby sa stali headlinermi festivalu v Belgicku a zároveň vytvorili set na mieru pre neskorší večer. Oslovili Benjamina, aby zistili, či by bol ochotný pomôcť prerobiť ich skladby tanečnejším smerom. Vzhľadom na prebiehajúcu pandémiu sa však festival nekonal a Editors počas následných výluk zostali s kopou nových nápadov, ktoré boli určené pre, ako hovorí Benjamin, „špinavý rave stan“.

Napriek tomu si naďalej vymieňali nápady a v kapele sa začalo ozývať, kam táto hudba smeruje: je tienistejšia, dravejšia, skúma ich spoločnú lásku k synth-popu, industriálu a alt-rocku, začína sa cítiť ako nová kapitola, tretí počin kapely. Prvýkrát štruktúry piesní nepochádzali od Toma a ten hovorí, že bolo nové, ale vzrušujúce prijímať súbory a pracovať s nimi, pričom Justin, Elliott Williams (klávesy/gitara), bubeník Ed Lay a basgitarista Russell Leetch dopĺňali svoje čiasti v štúdiu, keď sa nakoniec preskupili. „Ben bol určite injekciou adrenalínu v našom tvorivom procese,“ hovorí Tom. „Piesne sú také bezprostredné.“

Tvorba EBM bola počas pandémie „záchranným lanom“, hovorí Elliott, „niečo, v čom sa dalo úplne stratiť“. Skutočne, vytvorili svet plný drámy a intenzity, čo je po niekoľkých posledných rokoch kolektívnej apatie vzrušujúce. „Piesne sú ako únik,“ prikyvuje Tom. Názov albumu je skratkou Editors a Blanck Mass, ale aj vedomým odkazom na Electronic Body Music, silný zvuk, ktorý vznikol v osemdesiatych rokoch a ktorý výrazne ovplyvnil nový materiál Editors, v ktorom temne búšia syntetizátory kapiel ako Nitzer Ebb, Front 242 , DAF a Skinny Puppy. Predstavte si dymové stroje, stroboskopy a vôňu kože. Kapela sa týmito vplyvmi uberá jednoznačne smerom Editors: viď vzletný falzet v singli „Kiss“, ich diskotékovom „plači na parkete“, hovorí Tom, k čomu Benjamin dodáva, že „by to takmer mohla byť pieseň Donny Summer“, keby nebola taká ťažká. Alebo úderný refrén „Karma Climb“, nadupaného singla, ktorý spája prízračnú atmosféru so štadiónovou hymnou. V skladbe Vibe, ktorá je najbližšie k tomu, čo by sa dalo nazvať „feelgood“ skladbou Editors, chcel Tom dať „letný lesk“ „piesni pre odlúčenú mládež“. Určite je to najgotickejšia skladba Editors, ale zároveň aj najpopovejšia.

Pre Benjamina to bola príležitosť napnúť svoje melodické svaly. V skutočnosti, ako hovorí Tom, to bol moderný producent, ktorý priniesol tie najúspešnejšie nápady. „Bol som úplne unesený tým, aké boli prístupné,“ hovorí. „Bolo to ako ABBA alebo niečo podobné.“ Benjamina, zarytého fanúšika Nine Inch Nails, vždy zarážala vážnosť a sentimentálnosť hudby Editors a po niekoľkých pochmúrnych rokoch chcel tiež zvýšiť intenzitu. „Táto nahrávka je silne fyzická,“ hovorí o jej svalnatých zvukových krajinách, ktoré miestami určite evokujú klaustrofóbiu z albumu The Downward Spiral. „Hľadel som dopredu, do akéhosi priestoru, kde je to spotené a telá sú blízko pri sebe.“

EBM sa väčšinou vyžíva v maximalizme. Bojový pokrik hlavného singla „Heart Attack“ predstavuje ich stánok, mihotavú rockovú baladu s vrúbkovaným noirovým podtónom, ktorá sa rozbehne do nádherne kovového riffovania. Odtiaľto je to už len torridné uvoľnenie beatov, blipsov a zádumčivosti: všetko vražedné, bez výplne; plné, ale nikdy nie preťažené. ‚Educate‘ má takmer symfonický rozsah, keď Tom nahnevane intonuje o neistote modernej doby. ‚Strawberry Lemonade‘ je medzitým celoplošný, úderný body-ripper s bicími, ktoré znejú, akoby mohli vyletieť z reproduktorov. Záverečná skladba albumu „Strange Intimacy“ je „najbúrlivejšia“ z celého albumu, hovorí Tom – „nie je to práve šťastné miesto na záver, pretože je to dosť pochmúrny pohľad na vzťah, ale aranžmán jej dodáva teatrálnosť.“ Je to určite najambicióznejší album, aký kedy Editors vydali, kde Justinov „absurdný“ gitarový riff ustupuje, ako hovorí, „šialenej osemminútovej techno odysei“ na konci.

Ďalším obratom je nervózne crescendo skladby „Silence“, post-rockového „oddychového“ albumu, ak sa to tak dá nazvať. Tomov barytón nikdy neznel lepšie, pripomína mladého Johnnyho Casha, ktorý coveroval skladbu „Hurt“ od Nine Inch Nails. Nikdy sa mu veľmi nepozdávali priame texty. Na EBM sú nepopierateľné odkazy na pandémiu a rozdelenú Britániu („can you feel the broken nation?“, intonuje v „Strawberry Lemonade“), ale sú to kúsky reality medzi abstraktným, v piesňach, ktoré sú zväčša o strácaní sa v neznámom. „Myslím, že je vždy lepšie, keď si poslucháč môže z toho, čo napíšem, vyvodiť vlastné závery,“ hovorí. Justin súhlasí. „Sedíme v dosť emocionálnom priestore, takže každý chce vždy vedieť, o čom sú slová, ale hudba je polovica emócií a to, čo určuje náladu a tempo. Niekedy je lepšie sa tomu jednoducho odovzdať, než sa neustále snažiť vymyslieť, čo niečo znamená.“

Vracia sa k myšlienke nechať sa unášať náladou, poddať sa jej a stratiť sa. A naživo to bude znieť absolútne vyčerpávajúco. Je to nový svet a nová kapitola pre Editors, ako pre každého. Je čas rozhýbať svoje telo.